France, the second chance♦

   

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Po pár veľmi rýchlych a najmä ťažkých životných udalostiach som sa zrazu (rozumej bez výraznejších príprav) ocitla vo Francúzsku. Po prílete som mala som pocit, že moja nechuť pre čokoľvek živé tých 10 000 metrov nad morom prežila. No akonáhle som zahliadla prvú kaviareň a v nej usmiatych a najmä charizmatických ľudí, pocítila som, že som na tej najsprávnejšej ceste k dlhoočakávanej pohode. (Tým nemyslím festival, ktorý zapríčinil momentálne vyľudnenie mesta :)

Francúzsko je síce rýchle mesto, no ľudia si tu dokážu dokonale vychutnať okamžik. A to sa mi páči.
Musím sa priznať, že v prvom rade ma zaujal ich nekonečný štýl. Píšem v množnom čísle, lebo muži za ženami v tomto smere vôbec nezaostávajú. Nemohla som odlepiť zrak od ich dokonalej elegancie, ktorá pritom pôsobí tak prirodzene a nenútene. S vyhrnutými pánskymi nohavicami a ľahkou bielou blúzkou si rúžovoúste ženy vychutnávajú svoju popoludňajšiu kávu a priateľa zosadajúceho z motorky vítajú ležérnym prehrabnutím vlasov a bozkom na líce. Fajčenie (najmä u žien) veľmi neobľubujem, no cigarety, v rukách týchto šarmantných Francúzok, som doslova vyhľadávala. V takýchto situáciách je potom snáď jediným problémom moment, keď sa pokazí uzávierka a aj napriek zdanlivo úspešnej oprave nevýjde 3/4 filmu z Normandie. Poslednou fotkou pred touto skazou je zároveň aj posledná fotka v tomto poste (chcela som zachytiť atmosféru predraženej parížskej kaviarne a vlasy jednej z turistiek).

Normandia je úžasná, úchvatná a pokojná a mám pocit, že ma dostala do väčšej nirvány, ako romantický Canal Saint Martin, z ktorého hádzala Amélia žabky do vody. Navštívila som tam sídlo z roku 1790, kde som zažila jedinečné francúzske barbecue a v pivnici do noci nonšalantný jazz. V parížskom vintage som si kúpila kožený ruksak Texier a butikové sako, ktoré som nosila do konca pobytu. Na druhej strane Seiny ma okrem monumentálnej Bibliothéque zaujal squat les frigos, kde som pokecala aj s týmto umelcom. Ukázal mi ateliér a porozprával čosi z histórie budovy. Tá je celá pomaľovaná a trocha pripomína našu Cvernovku.
Podobný streetart bol aj v Belleville, no ja som sa aj tak najviac umelecky obohatila participáciou na performance Romana Ondáka. Bola som skrátka v správnom čase, na správnom mieste. Do služobných priestorov Centre Pompidou sa predsa len tak niekto nedostane ;)

Som veľmi šťastná, že som tentokrát nezažila Paríž len ako turistka, ale aj ako infiltrovaný pozorovateľ. Takto sa mi podarilo zažiť aj tú odvrátenejšiu stránku mesta (a tak trochu aj tesne uniknúť ohrozeniu života), no stálo to za to! Tento výlet mi pripomenul, že život je rozbehnutý vlak, ktorý nebude čakať na to, kým sa spamätám a prestanem sa zapodievať vecami, ktoré ma brzdia. Takúto inšpiračnú facku by som (v tom najlepšom slova zmysle) dopriala viacerým ľuďom :)